Na úvod poviem, že téma postabortívneho syndrómu nebola pre mňa neznáma. Som psychologička, venujem sa rodinnému a manželskému poradenstvu, odpusteniu, od začiatku spolupracujem s poradňou Alexis, bola som tiež školiteľkou viacerých bakaláriek a diplomoviek zameraných na postabortívny syndróm. Sama som stratu očakávaného dieťatka zažila a veľmi ma zasiahla. Asi to nie je všeobecne známy fakt, ale spontánny potrat žiaľ vôbec nie je zriedkavosťou. Za rok 2018 bolo na Slovensku evidovaných 15 274 potratov, z ktorých bolo 7924 spontánnych a zamĺknutých potratov, vrátane mimomaternicových tehotenstiev.
V lete 2013 sme sa po dlhej dobe s manželom začali snažiť o trretie dieťatko. Mali sme v tom čase už dve krásne detičky, 7 ročnú dcéru a 6 ročného syna a veľmi som túžila po treťom dieťatku. Môj manžel bol veľmi opatrný a keďže najskôr som dokončovala doktorát, dostavovali sme dom a neskôr sme na tom neboli finančne najlepšie, tretie dieťatko odkladal, čo bolo aj dôvodom mojej nespokojnosti a hádok. Veľmi ma táto situácia a rozdielnosť našich postojov trápila a už som takmer strácala nádej, že manžel naberie odvahu a budeme mať tretie dieťatko. V lete 2013 sa jeho postoj zmenil a veľmi rýchlo sa nám podarilo počať. Dve čiarky na teste ma nesmierne potešili a ja som si užívala nové požehnanie v mojom živote. Na začiatku tretieho mesiaca som sa vybrala ku gynekológovi, aby mi vystavil tehotenský preukaz a zvažovala som odchod z charity, kde som pracovala v nízkoprahovom centre s ľuďmi bez domova.
Lekár žiaľ po ultrazvuku zosmutnel a povedal mi, že dieťatko sa nevyvíja primerane veku a na to, že by malo byť v 9.týždni, je príliš malé. Má podozrenie na zmĺknutý potrat – že dieťatko zomrelo. Napriek tomu mi navrhol, aby som prišla o týždeň na kontrolu a v prípade, že sa to potvrdí, pošle ma na kyretáž do nemocnice. Obe deti som mala u starých rodičov, nikto nevedel o mojom tehotenstve okrem manžela.
Neskôr som si spomenula, že raz som mala taký zvláštny pocit, akoby sa niečo zlé stalo. Bolo to v júli, teploty stúpali ku 40, čo podľa môjho lekára mohol byť aj dôvod, keďže v tom čase takto prišlo o svoje detičky viacero žien zdanlivo bez príčiny. Týždeň odkladu som prijala s pokojom, avšak niekde v srdci som cítila, že je koniec a nič sa na tom nezmení. Celú cestu autom som preplakala a v duchu som sa rozlúčila s vytúženým dieťatkom. Povedala som mu, že ho veľmi ľúbim a že mi je to nesmierne ľúto. Mala som pocit, akoby mi malo puknúť srdce. Po tom, ako som sa vyplakala, som šla pre deti a nedajúc nikomu poznať čo sa deje, som aj posedela so svokrovcami a deťmi ešte u nich.
Nikomu okrem manžela a pár blízkych priateľov som však vtedy nedala nič poznať až neskôr. Kontrola o týždeň žiaľ potvrdila zamĺknutý potrat a išla som do nemocnice, kde to bolo o to ťažšie, že som sa na izbe ocitla s mladou vysokoškolskou študentkou, ktorá išla na interrupciu. Bez vážneho dôvodu. Snažila som sa ju presvedčiť, ponúkala som jej pomoc i to, že sa porozprávam s jej rodičmi, ktorých reakcie sa obávala. Jej priateľ sa k situácii postavil veľmi vlažne, nechal to na ňu. Sama nevedela, prečo by si dieťatko nemohla nechať. Žiaľ, rozhodnutie nezmenila a to ma bolelo viac ako moja strata.
Týždne po zákroku boli ťažké, cítila som prázdnotu a všetko bolo akési šedé, napriek tomu, že sme boli pri mori a mali sme pekný čas s priateľmi. Cítila som bolesť, prázdnotu, obavy z toho či ešte budem mať dieťatko, po ktorom som stále túžila. Mala som pocit izolácie od ľudí a že ma nikto nechápe.
Po dvoch mesiacoch sme napriek odporúčaniam lekárov počkať aspoň pol roka počali našu milovanú dcérku Marušku, ktorá má teraz 5 rokov. Tehotenstvo bolo rizikové a na začiatku som krvácala. Mala som vcestnú placentu a bolo riziko, že budem musieť rodiť cisárskym rezom, čo sa však napokon nestalo, rodila som prirodzene a som za to veľmi vďačná. Bála som sa, ako to zvládneme, ale vďaka Bohu sa podarilo doviesť tehotenstvo do zdarného konca.Celé tehotenstvo ma sprevádzali obavy ale i nádej, ktorú som si vzbudzovala modlitbami.
Stratu bábätka som odsmútila, dala som mu meno – Lucius, ale môžem povedať, že aj po šiestich rokoch ma to občas ešte zabolí, keď si spomeniem na tú prvotnú radosť a potom ten úder. Zvlášť ak vidím fotky, na ktorých som bola tehotná a okolie to ešte netušilo. Možnosť pozdieľať sa s blízkymi je v takomto prípade veľmi liečivá, zdá sa však, že málokto a tým myslím aj manželov, dokáže túto bolesť pochopiť. Porozumenie som našla najmä u žien, ktoré zažili podobnú skúsenosť a som prekvapená, ako veľa nás je. Niektoré moje kamarátky zažili takúto stratu viackrát a statočne to zvládajú.
Napriek tomu, že moje dieťatko bolo veľmi maličké a nemala som možnosť ho pochovať, ostalo v mojom srdci. Ultrazvukovú snímku mám odloženú a uvažujem o tom, že si jeho pamiatku sprítomním maličkým obrázkom alebo kresbou. Viacero mojich známych využilo možnosť svoje nenarodené detičky pochovať a môžu ísť k ich malým hrobčekom odniesť kvietky alebo zapáliť sviečku. Myslím, že mnohé z nás si kladú otázky, či bolo možné tejto strate zabrániť. Nenechávajme sa ovládažť pocitmi viny. Podľa vyjadrení lekárov vysoká väčšina najmä skorých potratov vyplýva z porúch, ktoré neumožňujú ďalší rast a vývin bábätka.
Nebráňme sa však smútku a slzám. Spontánny potrat je stratou a prináša bolesť do života ženy. Proces smútenia je potrebný, aby sme sa rozlúčili a a aby sme mohli znovu vykročiť ďalej. Pretože tá bolesť je v nás, a nie je dobré ju potláčať. Bez ohľadu na to, aké maličké je dieťatko v lone matky, napĺňa ju očakávaním a nádejou. Bez ohľadu na to, aké bolo veľké, bolo bytosťou, ktorá zázračným spôsobom vznikla spojením muža a ženy.
Tým, čo mi na mojej ceste k uzdraveniu veľmi pomohlo a pomáha, je moja viera v osobného, milujúceho a starostlivého Boha a modlitba. Možno aj takýmito slovami, ktorými by som ukončila toto zdieľanie. Ďakujem Ti Pane, za dar života, ktorý mohol vzniknúť v mojom vnútri a aspoň krátky čas ma sprevádzal. Verím, že moje dieťatko je v nebi, kde sa s ním raz stretneme a že aj teraz sa prihovára za svojich rodičov a súrodencov, ktorí sme tu na zemi.
Lucia Drábiková
