Bol január, zima a čerstvo napadnutý sneh. Keď mi odtiekla plodová voda bola som v 19. týždni tehotenstva. Bol to šok. V nemocnici mi oznámili, že musím ísť porodiť dieťa. Vedela som, že ešte nie je jeho čas. Pôrod bol rýchly. Po porodení krásneho synčeka zo mňa duchaprítomne vyletela veta: „My si ho pochováme.“ Nemala som odkiaľ byť pripravená na takúto situáciu a ani som nemala tušenie, čo táto veta vyvolá a čo po nej bude nasledovať. Personál FNTT na pôrodnej sále bol láskavý, obzvlášť pôrodník. Naozaj na sále panovala nebeská atmosféra.
Ďakujem aj denníku Postoj – mali totiž článok, ktorý popisoval ako postupovať pri preberaní tak malého telíčka malinkého človiečika. Doteraz sa s tým nikto nestretol. Ďakujeme aj pohrebnej službe, ktorá nám pomohla vybaviť prevoz nášho dieťatka a aj samotný pohreb.
Ďalším problémom bolo, kam dieťatko uložiť. Viete si predstaviť rozpoloženie nás rodičov, aké bolo veľmi oslabené a ešte aj vybavovanie týchto vecí nás stálo ďalšie sily, ktoré nám vďaka Bohu, doplnil sám Pán. V rodine sme už mali pochovaných rodinných príslušníkov, preto sme aspoň s miestom uloženia dieťatka nemali problém.
Uložili sme dieťatko na toto miesto a vnímali sme neskutočnú Božiu starostlivosť v tejto neľahkej situácii. Je naozaj krásne vidieť ako Pán premení smútok na radosť a ako sa dejú prielomy. On má naozaj všetko v rukách a ďakujem Mu aj za takýto dôkaz Jeho lásky.
