Ťažko sa mi píšu tieto riadky. Dlho som váhala, či sa mi chce verejne zdôveriť, napriek tomu, že je to anonymné. Ale rozhodla som sa, že áno. Pre naše nenarodené dieťa.
Prvé dieťa sme čakali s manželom krátko po svadbe. Bolo to sprevádzané obrovskou radosťou. Bruško rýchlo rástlo a zo začiatku bolo všetko v poriadku. Na konci 12. týždňa som náhle musela ísť na pohotovosť.
Službukonajúca lekárka mi veľmi nesúcitne oznámila, že dieťa už nežije. Slová “nie je tam akcia” povedala tónom, ako keby mi predavačka v pekárni oznamovala, že sa minuli rožky. To, že som sa rozplakala, ju rozčúlilo. Mala zlý deň a túto situáciu zažila veľa krát. Pre ňu to bola rutina. Pre mňa to bol najhorší deň v mojom živote.
Nemohla som uveriť, že sa to naozaj stalo a dožadovala som sa ďalších vyšetrení. Tie ukázali to isté. Nasledoval kolotoč zdravotných problémov, dve operácie a fyzická bolesť. Ale bolo to nič v porovnaní s bolesťou na duši. Nemohla som sa vyrovnať s tým, že pozostatky nášho dieťaťa, ktoré bolo maličké, ale už sa podobalo na bábätko, skončili na patológii. Veľmi to bolelo, že nie je možnosť na dôstojnú rozlúčku. A nie je kam chodiť na cintorín. Zostalo len obrovské prázdno a smútok.
Tie pocity nešťastia ešte umocňoval fakt, že mnohí ľudia, ktorí boli informovaní o tom, že čakáme bábätko, sa pýtali na tehotenstvo a dozvedali sa postupne odo mňa a od môjho manžela, že sme o dieťa prišli.
Prosím lekárov o súcit so ženou, ktorá prišla o nenarodené dieťa. Sú to tie najťažšie chvíle života.
anonymné svedectvo matky
